Život Alžbety Báthoryovej sa začal písať 7. augusta 1560 na území dnešného východného Maďarska v Nyirbátore . Doba, v ktorej Báthoryčka uzrela svetlo sveta, bola pre jej vlasť veľmi búrlivá. Narodila sa v šľachtickej rodine. Jej rodičmi boli Juraj Báthory z ecsedskej línie, ktorý bol už tretím manželom jej matky Anny Báthoryovej zo somlyóovskej línie. V jej žilách kolovala teda v dvojnásobnej miere prudká a vášnivá krv nabádajúca k zhubným skutkom. Vyrastala v Ecsedskom zámku. Rod Báthoryovcov patril medzi najbohatšie a najvplyvnejšie rody uhorských šľachticov.
V roku 1571 sa Alžbeta ako jedenásťročná zasnúbila s Františkom Nádasdym. František sa narodil v Sárvári 6. októbra 1555. Aj Nádasdyovci patrili v tom čase medzi magnátske rody. Podľa vtedajšieho zvyku sa po zásnubách budúca nevesta presťahovala do zámku nastávajúceho manžela v Sárvári, kde sa roku 1575 zosobášili. František Nádasdy zastával významné postavenie na kráľovskom dvore a počas protitureckých vojen bol hlavým veliteľom uhorských vojsk. Počas manželovej pomerne častej neprítomnosti sa grófka s plným nasadením chopila riadenia panstva. Manželstvo Alžbety Báthoryovej a Františka Nádasdyho bolo uspokojivé, aj keď spolu vychádzali viac-menej ako obchodní partneri, čoho je dôkazom ich zachovalá korešpondencia. Jediným temným bodom v ich manželstve možno označiť fakt, že Alžbeta nemohla desať rokov otehotnieť. Avšak sen sa stal skutočnosťou, a to desať rokov po uzavretí manželstva, ktorý uzavreli vo Vranove 8. mája 1575. Po roku 1585 Alžbeta porodila tri zdravé deti: Annu, Katarínu a Pavla, a dve ďalšie (Uršuľa a Andrej), ktoré však zomreli v detskom veku. Počet Alžbetiných detí možno teda považovať za úspech, keďže v tom čase bola v krajine naozaj vysoká detská úmrtnosť. Alžbeta Báthoryová bola inteligentná žena, hovorila plynule prinajmenej tromi jazykmi v čase, keď väčšina šľachty bola sotva gramotná. Medzi jej plusy možno zaradiť aj schopnosť písať a čítať po maďarsky, latinsky, grécky a po nemecky. Grófka Báthoryová vlastnila celkovo 32 hradov a panstiev na území dnešného Slovenska, Maďarska, Rakúska a Rumunska. Na rozhraní 16. a 17. storočia zavládli na Slovensku aj v ostatnej časti Uhorska značne nepokojné časy. Na obyvateľstvo doľahli útrapy tzv. pätnásťročnej vojny (1592 – 1606) proti Turkom, ktorí sa usalašili v časti krajiny a odtiaľ prepadávali ostatné stolice. Veľa škody sa však napáchalo aj v období Bocskayovho povstania (1604 – 1606), keď cisárske a hajdúske vojská striedavo pustošili obce a mestá a ničili životy tých, čo sa nepridali na ich stranu. Násilnosti cisárskych či hajdúskych vojsk nemali konca-kraja. Toto obdobie bolo poznačené aj všeobecným mravným úpadkom. Vypálené obce, siroty, pustošenie, žiaľ a slzy, práve to bol obraz obdobia, v ktorom vstupuje na scénu Alžbeta Báthoryová. Práve počas neprítomnosti manžela, ktorého zem neustále potrebovala na strážených hraniciach proti tureckým útokom, Báthoryčka sa prejavila ako prísna pani, dbajúca na disciplínu, a s pôžitkom trestala služobníctvo za zanedbanie povinností. Časom sa začali šíriť reči o tom, ako pani bije za prehrešky mladé slúžky palicou, iné zasa núti, aby stáli nahé vonku v snehu, kde ich oblievali ľadovou vodou, kým nezamrzli. Jej neľudské, tajne páchané činy ešte znásobovali utrpenie, ktoré už aj tak spôsobovali pospolitému ľudu vojnové pomery. Toto obdobie bolo však pre jej činnosť mimoriadne priaznivé.
Strach ľudu o existenciu či právna neistota bola práve jedným z faktorov, ktorý jej a jej „pomocníkom“ dlhé roky umožňoval páchať zločiny a zahladzovať po nich stopy. Medzi obete sa často zaraďovali úbohé opustené siroty, ktoré keď zmizli, nikomu nechýbali. Báthoryčka pravidelne cestovala z jedného svojho panstva na druhé s cieľom získať ďalšie obete. Jej prítomnosť znamenala možné nebezpečenstvo smrti prakticky pre každé dievča či mladú ženu, a to nielen na jej panstvách a majetkoch, ale na každom mieste, kadiaľ jej povozy prechádzali počas celého roka. Jej drábi lákali a násilím unášali i kupovali dievčatá, ktorých život skončil v Báthoryčkiných rukách. Iné skončili v tajných priestoroch a skrýšach hradov a kaštieľov, kde takto uväznené dievčatá čakali na svoj smutný koniec, ktorý sa nezadržateľne blížil. A ten nastal v momente, len čo sa Báthoryčka objavila. Túto svoju vražednú činnosť vykonávala dokázateľne celé jedno štvrťročie, a to konkrétne v rokoch 1585 – 1610. Kruté počínanie Alžbety Báthoryovej, ktoré bolo všemožne utajované a maskované, bolo považované za verejné tajomstvo už počas života jej manžela Františka Nádasdyho. Dôkazom je aj skutočnosť, že sa jej „pomocníci“ v Čachticiach neodvážili vyjsť z kaštieľa alebo z hradu bez ozbrojeného sprievodu ani za bieleho dňa. Taktiež je ale možné, že práve jej muž František Nádasdy, nielen že požehnal manželkine brutálne zvyky, ale taktiež ju i priučil niektorým exotickejším metódam, s ktorými sa zoznámil počas života stráveného prevažne uprostred vojnových hrôz. Niet pochýb, že sadistické vraždenie čachtickej panej vyvolávalo čoraz väčšiu nenávisť práve zo strany rodinných príslušníkov obetí. A tu sa nám objavuje prvý otáznik. Mnohé dievčatá boli na Báthoryčkine panstvo dovezené vlastnými rodičmi s cieľom a prosbou vyliečenia sa. Avšak, stali sa obeťami násilného týrania a krvavých nechutností panej panstva. Čoraz častejšie sa však rodičia obetí dožadovali vysvetlenia, kam sa podeli ich dcéry. Odpoveďou bola lož, ktorej podstata bola v zlyhaní „liečebnej metódy“, ktorú Báthoryčka uplatňovala na svojich obetiach. V roku 1595 prijala do služby dvoch ľudí, ktorí sa neskôr stali podozrivými, že jej napomáhali pri zločinoch. Bol to mladý muž Ficko Ujváry a staršia vdova Anna Darvulia. O tej sa tvrdilo, že Alžbete napomáhala a povzbudzovala ju pri trýznení a mrzačení slúžok, a to i potom, ako oslepla. Ľudia sa domnievali, že svoju pani zaučila do rafinovaného umenia sadizmu. Ďalším otáznikom „v kauze Alžbeta Báthoryová“ je, prečo práve palatínovi Jurajovi Thurzovi pripadla úloha zaoberať sa riešením tohto už dávnejšie aktuálneho prípadu. Okrem obdobia, ktoré možno označiť za priaznivé pre Báthoryčku, boli aj iné okolnosti, ktoré spôsobili, že sa jej prípad odďaľoval. Skutočnosť, že prípad Báthoryčky bol zverený práve do rúk palatína Thurza, bol pre mňa prekvapujúci. Prečo? Snáď z dôvodu, že deň pred svojou smrťou 3. januára František Nádasdy napísal list svojmu priateľovi Jurajovi Thurzovi, ktorým zveril svoju rodinu do jeho priazne a ochrany. František Nádasdy, manžel Alžbety Báthoryovej, zomrel v Sárvári 4. januára 1604. A teraz je na mieste otázka, či táto skutočnosť bola jasná aj vtedajšiemu panovníkovi Matejovi II., ktorý na post „komisára“ dosadil práve spomínaného Juraja Thurza?! Je však otázne, či by sám Thurzo bol pozval Báthoryčku na svadbu svojej dcéry Judity koncom novembra 1607, keby bol vedel o jej zločinoch. Veď Báthoryčka už cestou z tejto svadby, ako to vysvitá z výpovedí na procese v Bytči, umučila jedno dievča, ktoré nechala stáť v ľadových vlnách Váhu pri Predmieri. Je jasné, že palatín Thurzo Báthoryčkine činy kryl a skutočnosti zamlčal. Je však otázne, kto oznámil Matejovi II. konkrétne fakty o Báthoryčkinej činnosti. Podnety prichádzali aj z Viedne. Svedecké výpovede mníchov hovoria o tom, ako samotní mnísi rušení výkrikmi mučených dievčat, hádzali kamene do okien nádasdyovského paláca vo Viedni, ktorý stál v ich susedstve. Podľa rozhodnutia panovníka Mateja II. vydaného začiatkom roku 1610 a dispozícií palatína Thurzu z 5. marca toho istého roku Báthoryčkine zločiny v stoliciach Nitra, Trenčín a Tekov mal vyšetriť protonotár Andrej z Keresztúra. Prvé výpovede hovorili o tom, ako pani zabila dve dievky a dala ich odniesť do Kostolian, kde ich pochovali. Ďalšia výpoveď hovorila o tom, ako Báthoryčka dve zemianske dievčatá z Liptova neslýchane krutým spôsobom zbičovala a ponorila do ľadovej vody Váhu pri Strečne, kde aj zahynuli. Medzi ďalšie Báthoryčkine zverstvá možno zaradiť: bičovanie dievčat až do krvi a následné šľahanie žihľavou, ponáranie v zimnom čase do studenej vody, pálenie genitálií sviečkou či zavádzanie horúceho železa priamo do genitálií mladých dievčat. Aj keď bol Thurzo viac než tri mesiace vzdialený od domu, prostredníctvom listov a poslov bol priebežne informovaný o činnosti oboch protonotárov. Napriek tomu, že výpovede boli otrasné, a snáď i práve preto dozrelo v Thurzovi rozhodnutie, ktoré bolo v rozpore so spravodlivosťou. Hlavnou myšlienkou tohto rozhodnutia bolo, že palatín vyvinul veľmi aktívnu a do značnej miery riskantnú, napokon však úspešnú iniciatívu na záchranu Alžbety Báthoryovej od kata, jej rodinných príslušníkov od potupy a v tom čase azda najrozsiahlejší feudálny majetok od konfiškácie. A práve táto myšlienka spravila palatína Thurza kľúčovou postavou v tomto nezvyčajnom justičnom prípade. A aká bola vlastne motivácia tohto Thurzovho rozhodnutia? Aké boli príčiny, pre ktoré sa rozhodol zradiť svoje poslanie najvyššieho hodnostára justície? Nie pochýb, že to boli práve triedne vzťahy, pretože tak ako on, aj Báthoryová patrila k vyššej šľachte. Thurzovým úsilím bolo taktiež chrániť prestíž feudálnej elity a za každú cenu kryť aj jej temné skutky. Pri palatínovom rozhodovaní do istej miery mohli zavážiť aj rodinné vzťahy, aj keď neboli priame. V nie poslednom rade to mohol byť už spomínaný fakt, že František Nádasdy udržiaval s Jurajom Thurzom priateľský vzťah, ktorého výsledkom bolo poručenie rodiny Nádasdyho práve do rúk palatínovi. A tak Thurzo sám zosnoval tajný plán a prerokoval ho s Báthoryčkinými zaťmi (Juraj Drugeth a Mikuláš Zrínyi). Plán spočíval z upozornenia Báthoryčky a jej následného „odpratania“ na pokojné miesto, zo zabezpečenia a ochrany jej majetku pred škodami, taktiež plán obsahoval aj ochranu Báthoryčkinej rodiny a ochranu pred zásahom zo strany fišku. Báthoryčkin osudný deň sa však nezadržateľne blížil... je ním 29. december 1610. Deň, keď sa palatín vydal so svojím sprievodom a vojskom smerom do Čachtíc. Thurzo Alžbetu našiel doma v Čachtickom kaštieli a pristihol ju in flagranti pri mučení dievčat. Báthoryčku teda chytili 29. decembra 1610 po večeri a na pokyn palatína ju 30. decembra umiestnili na Čachtickom hrade, kde mala zostať do konca svojho života. Od tej doby sa stala čachtická pani zajatkyňou na vlastnom hrade. Okrem rodiny, kazateľov a starej ženy, ktorá je prinášala jedlo, mal ktokoľvek iný zakázaný prístup. 
Šokujúcim faktom je, že na súde v Bytči chýbala Báthoryčka ako hlavná vinníčka. Bytčiansky súd sa na vtedajšie feudálne pomery zvolal veľmi rýchlo. Na súde sa zúčastnilo veľa obžalovaných, ktorí odpovedali na rovnaké otázky. Ich výpovede mi naháňali strach a pri prečítaní niekoľkých skutočností sa mi ani nechcelo veriť, že Alžbeta Báthoryová bola človek so srdcom, žalúdkom a citmi. Okrem už spomínaných zverstiev Báthoryčka svoje obete aj hrýzla a následne odtrhávala kusy mäsa z oblasti pŕs a ramien. Po dlhom a úmornom vypočúvaní obžalovaných, súd rozhodol. Alžbetine pomocníčky Helena Jó a Dorota Szentesová sa odsúdili na upálenie zaživa, predtým im mal však kat odštiknúť železnými kliešťami všetky prsty na rukách. Jána Ujváryho tzv. Ficka pre jeho mladý vek odsúdili „iba „ na trest sťatím a potom sa jeho mŕtve telo malo hodiť na hranicu a spáliť spolu so sárvárskymi ženami. Aj keď svedkovia a obžalovaní menovali niekoľko osôb, ktoré Báthoryčke pomáhali, nik už odsúdení nebol. A tak sa teda skončil súd v Bytči. Niet však pochýb, že rovnaký osud mal stihnúť aj Báthoryčku, lebo niesla hlavnú zodpovednosť nielen za svoje zločiny, ale aj za tie, ku ktorým nútila svoj podriadený personál. Alžbeta Bátoryová však zostala doživotne uväznená na Čachtickom hrade, čo bolo už vopred dohodnuté v pláne, ktorý zosnoval palatín Thurzo. Nejde mi však do hlavy nespravodlivosť v tomto období. Nie že by to bolo v dnešnej dobe o čosi lepšie, ale neviem si vysvetliť fakt, prečo si súhru palatína s rodinou vrahyne nikto nevšimol, prečo tomu nikto nezabránil a kto takéto manipulovanie a organizovanie mohol dopustiť.
A kedy Báthoryčku spravodlivosť dobehla? Alžbeta Báthoryová zomrela vo svojom väzení 21. augusta 1614 v nočnom čase a pochovali ju v čachtickom kostole 25. novembra toho istého roku. Vraj ešte večer pred smrťou sa zverili drábovi, že ma nezvyčajne studené ruky. Vankúš, ktorý mávala zvyčajne pod hlavou, si položila k nohám. Hovorí sa, že sa veľmi modlila a spievala. Dosť možné, že práve v hodinách pred smrťou sa v nej čosi pohlo a ona si uvedomila vinu nad spáchanými zločinmi. Dodnes nie je známy počet všetkých jej obetí, vedú sa polemiky a odhady. Približný počet obetí za 25 rokov vraždenia nám tak vychádza minimálne okolo tritisíc zavraždených dievčat jej vlastnou rukou. Či je tomu skutočne tak, sa už asi nedozvie nikto z nás...
